Minuloročné prianie z novoročného papierika
Svoje novoročné prianie, nebyť tento rok pri vianočnom stromčeku sama, som si napísala na lístoček a založila do svojej obľúbenej knihy. Netušila som, že svojím túžobným odkazom roztočím koliesko v ohromnom súkolí náhod. Ale boli to naozaj náhody? Alebo mi situácie, do ktorých som sa od minulých Vianoc dostávala, vytvoril vesmír? Ukázali sa mi súvislosti, o ktorých som si myslela, že sú len náhodami. Začína mi to všetko dávať zmysel.
Bez miesta aj bez partnera
Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Len spočiatku to dobré nevidíme a utápame sa v pochybnostiach a zármutku! Tesne pred Vianocami som sa dozvedela, že vo firme, v ktorej som pracovala niekoľko rokov, sa rozhodli zrušiť moju pozíciu. Dostala som síce tučné odstupné, ale nájsť si zamestnanie hneď po Novom roku bolo pre mňa nemožné, a tak som musela nastúpiť na úrad práce. Potrebovala som si dobre rozmyslieť, čo vlastne v živote chcem. Zvoliť si novú cestu. Bola som v tej dobe bez partnera, smutná, s prázdnou náručou. Zdvihnúť sa a ísť ďalej mi nakoniec pomohla moja najlepšia kamarátka.
Nie je nad dobrých známych
Vďaka jej známostiam som sa dostala ku skvelej úradníčke na pracovnom úrade, ktorá ma hneď poslala na niekoľko zaujímavých pohovorov, z ktorých ma jeden lákal najviac. V deň pohovoru som ale dostala škaredú črevnú chrípku. Moje vytúžené miesto bolo to tam. Cítila som sa sklamaná a nenávidela som v tej chvíli celý svet! Dnes už ale chápem, že to všetko sa stalo preto, aby som mohla stretnúť človeka, s ktorým mi bude v živote naozaj dobre. Na pohovore, ktorému som nedávala veľké nádeje, pretože som dopredu tušila, že tá práca ma nebude baviť a napĺňať, som stretla muža s tým najkrajším úsmevom na svete. Usmievavého muža z ocele. Ja som ale vedela, že u takého muža nemám šancu. Pracovnú pozíciu som nezískala a o jeho úsmeve sa mi snívalo ešte týždeň. Za mesiac sa mi ale ozval. Bolo to v čase, keď som už pracovala ako asistentka generálneho riaditeľa jednej firmy v našom meste. Vraj na mňa nemohol prestať myslieť. Bolo mu ľúto, že ma na tú pozíciu neprijal, aj keď tušil, že som moc šikovná. Vycítil totiž, že by ma tá práca nebavila, tak ma chcel ušetriť trápenia, a preto ma zámerne odmietol prijať. O tom všetkom sme si dlho rozprávali na našich schôdzkach. Odpustila som mu to hneď na tej prvej. Aj to, že využil svoje postavenie a kontaktu z pohovoru, aby ma pozval na schôdzku. Porušil pravidlá, aj keď vedel, že sa to nesmie. Ja som mu za to vďačná. Je to ten najlepší muž na svete!
