Lásku je potrebné si priznať
V tej chvíli, keď som prvýkrát uvidela muža, ktorého som si neskôr vzala za manžela, som bola na schôdzke s úplne iným pánom. Bolo to na jar v marci, v čase, keď už snežienky a bledule vykukovali na svet a vtáky pomaly prilietavali z juhu. Vtedy som ešte vôbec netušila, že za pár rokov bude všetko úplne inak, než som si plánovala. Radim – muž, s ktorým som sedela v kaviarni s výhľadom na rieku – sa k ženám vždy správal s úctou. Bol odo mňa starší o desať rokov, ale mne imponovalo, že pracuje ako lekár v nemocnici.
Naše romantické zoznámenie prebehlo ako v hollywoodskom filme. On bol pre mňa tým vysnívaným mužom, akého som chcela za manžela a vôbec som si nepripúšťala, že by som sa mohla ešte niekedy zamilovať. Nanešťastie (či skôr asi našťastie, vzhľadom k ďalšiemu vývoju), som v tej kaviarni pri vedľajšom stole zazrela pár, ktorý nevyzeral vôbec šťastne. Sedel tam skľúčený muž so sympatickým dievčaťom, ktoré taktiež neoplývalo optimizmom. Kým ten náš vzťah začínal, ten ich končil. Podívala som sa na dvojicu so súcitom a viac som im už nevenovala pozornosť. Sebecky som si užívala svoju zamilovanosť.
Kdesi havaroval autobus plný cestujúcich, tak musel Radim nečakane odísť do nemocnice, bolo tam potreba každej odbornej ruky. Chápala som to, pobozkala som ho na rozlúčku a popriala mu pevné nervy. Zostala som v kaviarni sama nad nedopitou kávou a nedojedeným croisantom. Keď som odchádzala domov, dvojica tam už nebola. Vzala som to prechádzkou okolo rieky, kde som stretla muža, ktorý sa práve rozišiel s dievčaťom z gymnaziálnych štúdií. Dali sme sa do reči a prechádzali sa po brehu rieky asi dve hodiny. Žiadne kontakty na seba sme si vtedy nedali, ani sa nepobozkali. Svojho vtedajšieho priateľa som nezradila. Osud nám úplne náhodné stretnutia doprial ešte niekoľkokrát. Petr bol vždy v správnom čase na tom správnom mieste. Dokopy sme sa dali až rok po tom, čo sa so mnou Radim, kvôli dlhodobej ceste do zahraničia, rozišiel. Priznali sme si totiž, že tvoríme ideálny pár.
